VELKÝ ŠTURM 8


(Marko Čík)

Po doručení poslednej správy veliteľ ukončil režim utajenia a my sme sa už voľne pohybovali. Na lúke pod lesom sme strávili poslednú noc tohto cvičenia. Ja som sa pohodlne vyspal v zásobníku, zabalený do padáku.

Dodnes neviem ako sa mi to podarilo,veď tam bolo niekoľko mazákov a my bažanti sme „nemali nárok“. Asi o tom rozhodol desiatnik Veselý. Bol to fajn chlap, boli sme kamaráti, vlastne celá skupina sme boli kamaráti. Česi, Moraváci, Slováci …

Slnečné májové ráno roku 1964 na lúke pod Plumlovskou priehradou bol už odpočinok...ale nikdy nezabudnem, že po rukách mi liezli kliešte ,ako mravce , len liezli, ale žiadny sa nazapichol... asi im ten špinavý, zarastený vojak veľmi nevoňal...

Na stiahnutie skupiny by sme si zaslúžili aj vrtuľník, z teórie sme to poznali. Ale neskôr na lúke zastavil len známy plukovný autobus. Šofér pozeral na divný spolok tlačiaci sa do jeho vozidla... nakoniec naštartoval a smer Holešov.

Neprináleží mi hodnotiť činnosť SHPz, to vykonalo velenie pluku, ale myslím, že sme toho moc nezbabrali.

S odstupom času si uvedomujem, sme dokázali aj veci, ktoré sa nikdy nenacvičovali. Možno to bol zámer vyššieho velenia.

Pre našu skupinu trvalo cvičenie 7 dní. Neskôr som sa dozvedel, že v lietadle, ktoré nám zhadzovalo zásobník sa nachádzala SHPz, ktorá bola nasadená 5 dní po vysadení našej skupiny, teda pre ňu šturm trval len dva dni.

V tom lietadle sedel môj kamarát z čaty Paľo Kolárik a ešte dlho po skončení našej vojenskej služby mi rozprával, že sedel v lietadle, ktoré zhadzovalo zásobník. Ja som mu vždy povedal, že som bol pri tom, keď ten záobník dopadol...

Ešte krátka poznámka k výrazu skupina a družstvo.

Družstvo bola jednotka 10-12vojakov. Tri družstvá tvorili čatu, obývali spoločnú izbu. Veliteľ družstva bol poddôstojník.

Skupinu, /SHPz/ spravidla tvorila prevažná časť jeho družstva, ale z rôznych dôvodov sa jej zloženie často menilo a skupinu tvorili vojaci z viacerých družstiev čaty.

Zloženie skupín hĺbkového prieskumu tzv. ostré skupiny oznamoval staršina roty pravidelne v dennom rozkaze. V závere časti Môj pokus o fakty ešte doplním o presné údaje :

veliteľ roty kpt. Bohumil Rerko, veliteľ čaty por. Jan Jiroušek,

veliteľ 1.družstva des. Jindřich Veselý /Praha/,

veliteľ 2.družstva des. Pavel Faltejsek / Praha/ ,

veliteľ 3.družstva des. Jiří Vlach /Vrchlabí/.

V tom čase velitelia družstiev velili aj skupinám. V ďaľších rokoch už funkciu veliteľa SHPz vykonávali dôstojníci.

Uvedomujem si, že v mojom spomínaní je len popis priebehu jednej akcie. Chýbajú informácie a detaily o ďaľších dôležitých veciach, napríklad o výzbroji a výstroji jednotlivých členov SHPz, o ich špeciálnych kurzoch ako zdravotník, pyrotechnik, pancierovník a ďalší.

Je potrebné spomenúť aj získané praktické skúsenosti s dlhším pobytom v prírode,maskovaním stôp, dosť divokou osobnou hygienou, stravovaním aostatným,čo dodnes platí všeobecne. Tieto skúsenosti mnohí z nás neskôr využívali pri turistike alebo trampingu.

Ale to už by bola ďalšia a veľmi ,veľmi dlhá kapitola spomienok...

Máj 2025 Marko Čík

VELKÝ ŠTURM 7

(Marko Čík)

Je čas zmieniť sa o činnosti nášho radistu, ale som presvedčený, že rovnako postupovali všetci radisti v pluku.

Po prijímači absolvovali špeciálny spojovací kurz v škole dôstojníkov v zálohe a na roty sa vrátili v hodnosti slobodník. Vo svojom remesle boli majstri.

Ovládali obsluhu v tom čase veľmi zložitej, ale dokonalej rádiostanie R350. Pamätám si, že spojenie prebiehalo cez morzeovku, počas relácie museli často meniť frekvenciu nosnej vlny a vysielač tak nebolo možné zamerať, ani odpočuť celú správu.

Jednoznačne boli radisti najdôležitejším článkom skupiny. Velitelia SHPz im preto vytvárali optimálne podmienky ako na základni, tak v každom teréne.

Rádiostanica mala cca 15 m dlhú lanovú anénu vytiahnutú na vysoký strom pomocou silonového lanka. Bolo zaujímavé sledovať postup. Cez prerazenú konzervu -spravidla so syrom, ten nevytekal- prevliekli rybársky vlasec. Konzervu roztočili ako laso,vyhodili do koruny stromu a spustili ju na zem. Na druhý koniec silonu uviazali lanko antény a silon ťahali k zemi až anténa dosiahla miesto v korune.

Mimo prevádzky stanice bola anténa spustená na zem. Radistom som trocha závidel ,pripadalo mi,že majú pestované ruky a vždy čisté kvôli vysielačke. R 350-tka, bol určite najčistejší predmet z celej výstroje skupiny.

Tiež bol zážitok sledovať radistu počas spojenia. Znaky zapisovali s omeškaním až 5 znakov- prijímač už stíchol a oni ešte zapisovali-mali výbornú pamäť a poznali kolegu na vysielačke podľa „rukopisu“. Je možné, že v prípade straty radistu v skutočnom nasadení, ho mohol zastúpiť ktorýkoľvek člen SHPz.

Ja som tomu neveril, ale musím dodať, že súčasťou stanice bol tzv. perforátor. S ním sa do kusa tmavého filmu zhotovili otvory, ktoré pri pretočení cez prístroj vysielali príslušné morzeove znaky...

Náš radista sa volal Jiří Fuks a bol prvý, ktorý vedel,že veľký šturm pre nás skončil...

Pokračování v pondělí 7.července...

*****

VELKÝ ŠTURM 6

(Marko Čík)

Za dobu šturmu,o ktorom píšem, moja podskupina spozorovala len jeden presun rakety typu Persching. Bola to maketa v skutočnej veľkosti zhotovená z pogumovanej látky naplnená výfukovým plynom. Tzv. značkári ju prepravovali na korbe PV3S.

Rozkaz k jej zničeniu sme v tomto prípade nedostali a po identifikácii jej zaradenia v cudzej armáde,podskupina odoslala správu na základňu. Spojenie v tomto prípade fungovalo spoľahlivo.

Dodávam,že na „likvidáciu“ rakety bola určená smerová nálož zvaná péenka. Atrapa bola v tvare, lievika,plnená betónom,veľmi ťažká a nepohodlná na prenášanie.V našom prípade sme ju „nefasovali“.

Zvláštnosťou na tomto cvičení bolo tiež, že krátko po ohlásení presunu rakety Persching, dostali podskupiny rozkaz stiahnúť sa na základňu. Veliteľ oznámil, že v priestore určenom podľa obdržaných súradníc, bude v čase o 23.00 hodine zhodený padákový zásobník. Nariadil okamžitú likvidáciu základne, zahladenie všetkých stôp po činnosti SHPz a vydal rozkaz na presun do určeného priestoru.

Žiaľ ani toto miesto dnes nemôžem s istotou identifikovať. Presun trval pomerne krátko. Spomínam si, že bola mesačná noc a rosa na obilí nás zmáčala.

Podľa súradníc sa jednalo o pás poľa v miernom svahu, ale za horizont sme nevideli. Úzky pás obilia bol po stranách ohraničený lesom.Tam sa skupina ukryla a zo suchej trávy a ihličia sme v obilí pripravili ohniská do tvaru písmena T. V každom ohnisku bolo niekoľko kúskov pevného liehu. Potom sa skupina stiahla do lesa.

Tu musím dodať, že s podobnou činnosťou nemali dovtedy skúsenosti ani naši „ mazáci“. Poznali sme ju len s teoretickej prípravy. Preto sme očakávali,že veliteľ SHPz po príprave ohnísk vydá rozkaz na ukončenie akcie.

Ale krátko pred určeným časom sme zo strany horizontu zachytili známy zvuk IL 14. Vojaci sa okamžite rozbehli na pole a zapálili ohne. Celá akcia prebehla veľmi rýchlo. Nízko nad horizontom sa objavili pozičné svetlá iljušina, vyletel padák a okamžite po otvorení pristál. Predpokladám,že prelet sa uskutočnil vo výške maximálne 50 m nad terénom.

Zásobník s mokrým padákom sme urýchlene premiestnili do lesa. Obsahoval záťaž z brezových polien a atrapy plastickej trhaviny. Priznám sa,že sme očakávali aj proviant . Nasledujúca správa zo štábu obsahovala rozkaz- vykonať deštrukciu hrádze vodnej nádrže Plumlov.

„Trhavinu“ ,ktorej bolo pomerne veľa, rozdelil velitel podľa úloh. V tom čase bola na deštrukciu vhodná východná časť hrádze.

Z toho smeru bol aj najvhodnejší terén na nepozorovaný prístup vyhovovalo husto zarastené koryto potoka.

Veliteľ zahájil akciu ihneď po presune. Bolo denné svetlo a v teréne sme sa pohybovali opatrne, snáď tak, ako nikdy predtým.

Očakávali sme , že priehrada bude pod maximálnou ostrahou – obsadená vojskom, alebo ľudovou milíciou cvičenou proti výsadku.

Stále sme boli pripravení na rozptyl. Už si presne nespomínam kde sme umiestnili nálože,boli to zrejme nejaké otvory v betóne.

Ale ani pri ich umiestňovaní sa stráž neobjavila. Splnenie úlohy teda nikto nekontroloval, správa na štáb však bola odoslaná. Posledný rozkaz obdržal radista krátko po odoslaní správy o vykonanej „deštrukcii“ hrádze.

Uplynulo 6 dní od nášho vysadenia. Po ňom sa už SHPz presunula do určených súradníc , približne 2 km južne od priehrady.

R/MČ

Pokračování v pondělí 30.června

VELKÝ ŠTURM 1965 - 5

(Marko Čík)

Po dobudovaní základne vyslal veliteľ na pozorovacie stanoviská dve prieskumné podskupiny, zložené minimálne z dvoch vojakov. Ich úlohou bolo pozorovať presuny na komunikáciach v okruhu základne.

Boli to výhradne lesné, ale udržiavané cesty. Za týmto účelom si podskupina vybudovala podzemné pozorovacie stanovisko.

V porovnaní s konštrukciou základne, to bola 80 až 100 cm hlboká jama pre dve sediace osoby, prekrytá haluzinou, stanovým dielcom a jej maskovanie s terénom bolo povinné. Vyhĺbená bola vo svahu cca 15-20 metrov od ostrej zákruty, kde muselo každé vozidlo spomaliť.

O umiestnení pozorovacieho stanoviska rozhodovala aj možnosť úniku v prípade odhalenia. Úlohou podskupiny bola pozorovacia alebo deštrukčná činnosť. Zákruta vyhovovala na obidve úlohy. Podskupina o výsledku svojej činnosti informovala základňu prostredníctvom rádiostanice RF 11.

Lanová anténa bola zavesená v korune stromu trvale. Veliteľ SHPz podľa úloh v niektorých prípadoch určoval aj pohyblivú podskupinu, tá pozorovacie stanovisko nebudovala. Zriedkavo pôsobili aj podskupiny v civilnom oblečení.

Spojenie podskupín so základňou prebiehalo fónicky v cudzom jazyku a šifrovane. Časový limit na doručenie správy na základňu bol 16 minút. Ak spojene fungovalo, bol to reálny čas na zašifrovanie aj vyslanie správy na základňu. V opačnom prípade sa používala tzv. „spotená vlna“ teda osobné doručenie správy na základňu.

Tu využijem príležitosť stručne popísať RF 11.

V dobe mobilných telefónov patrí už do románov J.Verna. Objemný prístroj zložený z dvoch častí často nefungoval ani vtedy, keď jeho protistanica bola pomerne blízko.

Elektrónková časť vyžadovala veľkú tzv. anódovú batériu, tá často zlyhala. Preto podskupina nosila rezervné „anódky“. Oživili sa namočením do vody a vydržali v prevádzke pomerne dlho,na danú dobu to bola nezvyčajná vec. O kvalite spojenia rozhodoval hlavne okolitý terén.

Napriek tomu všetkému sme „erefku“ oceňovali,lebo ak sa spojenie darilo, nebolo nutné klusať so správou na základňu. Dnes ju vlastní veľa zberateľov ako historický predmet.

*****


Podrobnosti k RF11 - odkaz VHÚ:

www.vhu.cz/exhibit/13-czechoslovak-radio-station-rf-11m-1950s/

R/MČ

VELKÝ ŠTURM 1964 - 4 ČÁST

Pohotovosť pre našu SHPz bola vyhlásená počas výdaja obeda. Skupina nastúpila s plnou poľnou v maskovanom odeve vzor 60, obuv kanady,výsadkové rukavice, kožené kukly, kontrolu vykonal veliteľ čaty. Na letisko Poprad sa presunula vozidlami GAZ. Stálo tam niekoľko lietadiel typu IL 14. Jeden stroj mal spustené motory,vysunuté schodíky a v jeho blízkosti stála PV3S, ktorá nám doviezla padáky.

Ustrojenie prebehlo rýchle za pomoci vojakov z neznámeho útvaru. Po kontrole obvyklej pred každým zoskokom sme nastúpili do lietadla. Tam už sedelo aj niekoľko výsadkárov, ktorí nepatrili k našej rote.

Let trval asi dve hodiny, zoskok sa vykonal za denného svetla. Na doskokovej ploche sme odovzdali padáky a veliteľ skupiny vydal rozkaz na presun. Miesto určené na základňu neviem s istotou identifikovať ale podľa zachovaného náčrtku to bola kóta Velké Kosíří neďaleko statku Gabrielov pri obci Slatinky. Vtedy už celá skupina vedela,že vysadenie prebehlo na Morave.

Z miesta vysadenia sme sa k základni presúvali celý zbytok dňa a takmer celú noc. Presun prebiehal výhradne v krytom teréne , konal sa bez účasti dôstojníka tzv. rozhodcu, čo na kratších taktických cvičeniach bývalo pravidlom. Desiatnik Veselý napriek tomu vyžadoval prísnu disciplínu. V čele skupiny kráčali dvaja pátrači, presúvalo sa v zástupe a skupinu, uzatváral zadný pozorovateľ.

Priestor budúcej základne sme obsadili v ranných hodinách. Veliteľ určil stráže a nariadil krátky odpočinok. Celá SHPz sa potom zapojila do budovania základne. Z dôvodov kvalitného spojenia so štábom sme základňu budovali na kopci v blízkosti vysokých stromov.

Pre rýchlejšie hĺbenie skupina použila techniku tzv. tlmeného výbuchu. Do dier vyhĺbených v zemi dreveným kolom sa v hĺbke asi 70-80 cm umiestnilo niekoľko náloží TNT veľkosti náboja do brokovnice. Po utesnení ich starší prieskumník naraz odpálil. Výbuch nebol hlučný, zemina bola výbuchom len zľahka nadvihnutá a kyprá. Pomerne ľahko sa potom poľnou lopatkou ukladala do vriec z voskovaného plátna , priemeru asi 20 cm, dlhých približne 2 metre, ktoré sa po naplnení v predpätých oblúkoch ukladali nad vyhĺbenú jamu a vytvorili strop s vysokou nosnosťou.

Tlmený výbuch sme nikdy nenacvičovali ,ale maskovanie základne sme poznali z hodín ženijnej prípravy. Úkryt o rozmeroch cca 120 x 250 cm a hĺbke cca 110 cm bol zhotovený pre tri osoby. Priznávam, že na niektoré detaily si už nespomínam, ale keď sa vystlal stanovými celtami, dalo sa v ňom sedieť aj ležať. Povrch sme zamaskovali tak aby splynul s okolitým prostredím.

Táto činnosť zabrala skupine niekoľko hodín práce. Hlavnou osobou v úkryte bol radista. V hlinenom „regále“ mal uloženú rádiostanicu ku ktorej viedla anténa zavesená na neďalekom strome.

Ak nezabudnem, tak o radistoch sa ešte zmienim. Bola to špeciálna kasta, obsluhovali typ vysielačky R 350-na tú dobu absolútnej kvality aj dosahu. Okrem nej bola na základni aj fónická vysielačka RF 11, tá síce dobu nepredbehla,ale niekedy fungovala spoľahlivo. Slúžila na spojene s podskupinami,často vzdialenými aj niekoľko kilometrov od základne. Ovládali ju všetci vojaci SHPz.

Aj o nej tu určite niečo napíšem...

R/MČ

VELKÝ ŠTURM 3

Jak cvičil 7.výsadkový pluk zvl. určení Holešov v letech 1963/1965 za velení VOJÁKA, důstojníka pplk.Ing.Miroslava ŠEDINY a jím řízeného štábu...

srovnejme s příspěvkem vojína roty velené panem kpt.Jaroslavem Strosem "ostrá tota C" " Jak jsme "omezili " nočního hlídače v kravíně... vojín František GULT "sloužil" v roce 1967/1969... stejně jako "kradači"... PAMĚTI NÁRODA.

---

R/1

Môj pokus o fakty:

VÚ 7374 bol v skutočnosti 7.Výsadkový pluk zvláštneho určenia - hrot vtedajšej ČS armády a podliehal pravidlu najprísnejšieho utajovania... Nebol som hrdinský vojak, mal som strach porušovať disciplínu aj toto pravidlo. Napriek tomu sa mi darilo nejakú dobu s pomocou kamarátov ukryť fotoaparát značky Smena a sem-tam som aj tajne cvakol.

Nie- žiadne utajované skutočnosti, len život okolo seba, ale vtedy tam bolo tajné všetko. Fotil som už ako školák, fotil som ako vojak -je to vášeň a zostala mi dodnes. Vďaka tým šedým obrázkom si však aj po šestdesiatich rokoch pamätám mená kamarátov, aj atmosféru, kde snímky vznikli. Všetko sa však zachytiť nedalo...

Veľké plukovné cvičenie sa konalo v mesiaci máj roku 1964. Začalo vyhlásením bojovej pohotovosti pluku v Holešove, následne vlakový transport príslušníkov pluku a techniky z Holešova do stanice Prešov. Potom presun techniky a časti útvaru do lesov južne od obce Vyšná Šuňava. Nariadený bol vysoký stupeň utajenia, technika bola maskovaná.

Roty boli umiestnené vo vyhradených priestoroch a priestor ako celok bol strážený vonkajšou strážou. Platil zákaz jeho opustenia a neskôr aj pohyb vojakov medzi rotami. Rajóny roty sa ešte delili na malé oddelené tábory podľa družstiev /SHPz/. Ubytovanie v stanoch. Nekonal sa klasický výcvik ani bežné činnosti obvyklé v kasárňach, fungovala poľná kuchyňa, výdaj stravy sa konal oddelene po družstvách, ubytovanie v stanoch z celtových dielcov.

Dva dni po sústredení útvaru obdržal veliteľ skupiny des. Jindřich Veselý úlohy a informácie o operačnom priestore skupiny v prípade jej nasadenia. Zostavil podskupiny a určil úlohy osobitne pre každého člena. Od tohto momentu platil zákaz opustiť aj rajón určený jeho skupine. Boli nám pridelené konzervované dávky /KD Vysočina/ a podľa ich počtu už bolo jasné,že cvičenie potrvá niekoľko dní.

Nebolo možné zbaliť všetok obsah pridelených KD dávok a tak sme už podľa skúseností balili do plných poľných iba maloobjemové potraviny-čokolády,kocky kávy a čaju, tankové sucháre, menšie konzervy, žuvačky, pevný lieh a cigarety.

Áno, v KD Vysočina boli aj cigarety. Niekedy aj kus silonu a háčik.Všetko bolo v obaloch bez označenia,len v bielom papieri. Plechový obal z KD slúžil ako kotlík,aspoň jeden sme brali aj na krátke taktiky. Povinnú časť obsahu plnej poľnej však zaberali hygienické potreby, rezervné prádlo,náhradné batérie a atrapy trhavín a ďalší materiál potrebný k činnosti po vysadení.

Zbrane, rádiostanice, strelivo a ostatná technika boli počas pobytu v tábore uložené pod dohľadom staršinu roty a po vyhlásení pohotovosti boli vydané skupine. Stany boli zrušené a ich dielce sme uložili do plnej poľnej. Osobné veci sme odovzdali vo vakoch dozornému roty.

R/MČ

VELKÝ ŠTURM 1964 2

"NA ZEMI A VO VZDUCHU"

(Marko Čík)

Aj včera,keď sme v stanovom tábore pod Vysokými Tatrami balili výstroj a výzbroj bolo rozhodovanie o balení vcelku jednoduché. Tri drevené hranolky simulujúce 200 gramové nálože tritolu s výraznou pečaťou útvaru, sa do mojej výbavy dostali povinne,zabrali priestor aj váhu. Tie musím po cvičení odovzdať. Niekoľko konzerv ani časť proviantu už v poľnej nemá miesto. Zostanú v tábore , kde sme sa balili. To je nepísané pravidlo,divné aj nelogické. Ale sme na vojne. Chváľa Bohu, nie vo vojne.

Počas obeda vbehne do rajónu skupiny dozorný roty. Ako vo filme. Japonec len rázne zavelí „ POPLACH “ a oblízané lyžice miznú vo vreckách uniforiem ,krabice z kádéčiek ešte plné cestovín s červenou omáčkou a kusmi mäsa končia v kroví... Škoda, je to posledný varený obed na ďaľších 7 dní...potom plné poľné na chrbát a ovešaní výzbrojou opúšťame udupaný kúsok lesa...

Na letisku hučia motory IL 14, je slnečný májový deň. Z troch GAZ-ov, ktoré nás doviezli bežíme pre padáky, neznámi vojaci nám rýchlo pomáhajú s ustrojením, možno ich na to cvičili...Tentokrát sme v pohode, od začiatku vieme, že nezačala vojna , bude to len veľké plukovné cvičenie zvané velký šturm. Plechové sedadlá v eropláne nemajú popruhy,pri štarte ľakťami vytvárame reťaz... typické otrasy podvozku skončili... letíme !

Asi o dve hodiny skupina vyskočí. Tentokrát mimoriadne oťažená. Všimol som si,že jeden mazák má na lýtku gumičkami pripevnený aj bochník chleba. Stále je slnečno,terén nespoznávam. Ani dnes neviem presné miesto vysadenia, bolo to obrovské zelené pole dosť vzdialené od malej dedinky, alebo osady. Na poľnej ceste stojí štábna PV3S s dozorným doskokovej plochy a obsluhou ,tam odovzdávame pochumlané padáky, čecholy tentokrát nemusíme hľadať. Všetci sme v poriadku,bez úrazov a na rozkaz Japonca vyrážame krížom cez pole k vzdialeným lesom.

V útvare slúžim prvý rok- som bažant. O veľkých šturmoch som počúval už 8 mesiacov. Samozrejme výhradne od mazákov. Konajú sa iba raz za výcvikový rok. Reči mazákov mi vždy pripadali ako vymyslené poučné príbehy, plné samochvály a pravého hrdinstva,spravidla začínali na šnúrach padáku,pokračovali nekonečnými presunmi v hlbokých lesoch, životom v utajení, skrátka ako poľovnícka fantázia. Ale už začínam tým mazákom veriť, lebo momentálne som aj ja jeden z účastníkov šturmu. Šľapem unavený,kdesi v strede zástupu, mám hlad,nepoznám terén a počas krátkej prestávky dokážem spať v stoji. Bojím sa cinkotu výstroje- hnevá to veliteľa, režú ma všetky popruhy, páchnem od potu aj naftalínu a zvuky z poloprázdnej poľnej fľaše vyvolávajú predstavu studničky plnej studenej vody...

To,čo tu doteraz píšem sú však len moje subjektívne spomienky. Mal som len málo viac ako 19 rokov,fantáziu zameranú na úplne iné veci a vtedy som ešte nevedel,že zo zážitkov a skúsenosti získaných v nasledujúcich dňoch budem čerpať znalosti po celý život...

R/MČ

Pokračování v pondělí 2.června

Vzpomínky

veterána let 1963/1965 staršího průzkumníka svobodníka v.v. Marka Č í k a .... ve slovenštině.



Je to splátka dluhu našim slovenským spolubojovníkům, se kterými jsme společně sloužili .

Motto:

" Byli jste vojáky studené války "

staršina roty "B" kpt. JUDr. Pavel Chmelík na stretnutí roty v roku 2015.



VEĽKÝ ŠTURM 1964

Venované kamarátom s podobnými zážitkami...



Moje spomienky

Už minútu konečne sedím. Na vlhkej zemi, s plnou poľnou na chrbáte, opretý o kmeň starého ihličnanu. Spod rozopnutého maskáča cítim ostrý zápach potu. Oči už neovládam a zaspávam, aj keď viem, že spať nebudem viac ako minútu. Možno aj trocha viac, to však záleží od dvoch postáv, ich siluety som ešte pred pár sekundami videl v šere lesa. V tlmenom svetle baterky sa skláňajú a študujú mapu. A viem,že to nebude dlho trvať. Poznám ich už dosť dlho na to, aby som vedel, aj to,že najneskôr o dve minúty sa zorientujú a vyrazíme ďalej.

Podobne ako mňa premáha únava ešte siedmych vojakov. Každý sedí tam,kde ho zachytil tento moment. Každý z nich si určite praje, aby tí dvaja ešte dlho študovali mapu, aby sa aj pohádali ... Mne by to prinieslo ešte pár sekúnd spánku a ostatním zrejme tiež.

Nič také sa nestalo. Baterka zhasla a chlapov s mapou zhltla tma. V tom momente sa do lesa zarezal tichý, ale ostrý rozkaz „PÁTRAČI VPŘED “ ! Vydal ho desiatnik Jindřich Veselý s prezývkou Japonec, majiteľ mapy. Je veliteľ skupiny hĺbkového prieskumu, ktorá vstávajúc po dvoj-troj minútovom „spánku“, znova nastupuje do indiánskeho zástupu. Tiché uťahovanie postroje, hlt vody z poľnej fľaše, tlmené nadávky a siluety vojakov postupne splynú s tieňmi nočného lesa... Miznú ticho, bez slova a bez stopy...

Takto by som začal spomienky na jeden príbeh z času mojej služby vo Vojenskom útvare 7374. Žiadne oficiálne fakty, len spomienky.Určené všetkým, ktorí to, alebo tomu podobné zažili. Len spomienky zapísané do pamäti ako nezabudnuteľné zážitky. Lebo nejaké dôkazy ako radový vojak nemám. Teda,okrem zopár vyblednutých fotografií...

Vráťme sa však späť do tmavého ihličnatého lesa...

Druhý vojak od mapy je slobodník , starší prieskumník Karel Kusyn prezývaný Rabín. Chlap, ktorého rešpektuje každý člen skupiny, momentálne pre jeho absolútne dokonalý orientačný zmysel. Stačí mu krátky pohľad do zložitej vojenskej mapy. Potom už nasleduje ďaĺšia časť pochodu. Rabínov orientačný dar nám práve šetrí kroky.

Plné poľné nám vážia cez desať kilogramov, okrem nich nesieme zbrane, rádiostanice,cvičné nálože,strelivo,oblečenie a to všetko na konto „žrádla“. Jedlo totiž nepatrí do povinnej výbavy a nikto ho nekontroluje. Sme mladí, sme na cvičení, toto nie je turistika, ani tramping a napriek zvládnutému výsadkovému výcviku sme už na hranici síl. Od miesta zoskoku sme prešli viac ako dvadsať kilometrov a možno je to len zlomok cesty, ktorá nás ešte čaká.Mapu sme videli všetci, ale ostatné vedia len tí dvaja chlapi, ktorí ju študovali, len oni vedia, kde tento presun ukončíme. Tam sa vybuduje základňa.

Základňa...to je vlastne dobre maskovaná jama vyhĺbená v zemi na zalesnenom kopci. Za normálnych okolností je to vlhká a páchnuca diera. Ale v prípade, že cvičenie bude trvať dlho, bude nám táto jama pripadať takmer ako hotelová izba. Tú obsadí radista a striedavo Japonec a Rabín.

pokračování ve 21.týdnu 2025

---

R/ M.Č.